Najslávnejšie podanie rúk v dejinách. Poznáte program Appolo – Sojuz ?

 

V čase vrcholiacej studenej vojny sa dve nezmieriteľné veľmoci, Sovietsky zväz a Spojené štáty americké, spojili v tej najdrahšej a najzložitejšej oblasti. Kozmonautika.

Dohoda o spoločnom lete na obežnú dráhu Zeme sa zrodila v apríli v roku 1972. Teda tri roky pred štartom oboch lodí.  Podpisom zmluvy boli ukončené vesmírne preteky a sľúbená spolupráca oboch zemí vo vesmírnych záležitostiach. Misia Apollo – Sojuz alebo pre sovietske krajiny Sojuz – Apollo, mala mať viacmenej propagandistický charakter, ako vedecký. Išlo o spôsob ako prostredníctvom techniky, inžinierov, vedcov a astronautov nadviazať spojenie ohľadom závažných tém vtedajšej doby, čo politici urobiť nemohli.

Legendárne podanie rúk Leonova a Stafforda.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/

 

Príprava na štart

Ruský systém Sojuz a americký systém Apollo boli veľmi odlišné. Práve v prípravnom období sa museli inžinieri vysporiadať s niekoľkými problémami, ktoré bránili bezpečnému spojeniu oboch rakiet na obežnej dráhe. Ich prepojenie nakoniec zabezpečil spojovací modul, ktorý slúžil aj ako prechodová komora. Tým pádom riešil hneď dva problémy. Problém so spojením modulov a problém s odlišnými atmosférami vnútri oboch lodí. Rusi totiž používali iné zloženie kyslíka a tlaku v kabíne ako Američania.

Replika súlodia Apollo, Sojuz a prechodová komora.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/

To znamená, že svetoznámemu podaniu rúk predchádzalo dvojhodinové vyrovnávanie tlaku v prechodovej komore.

Poslednou veľkou prekážkou bolo samotné riadenie letu. Rusi využívali viac stroje a automatiku ako kozmonautov, aby predišli zlyhaniu ľudského faktora. Naopak Američania preniesli väčšinu úloh na samotných astronautov. Aj tu sa však našla spoločná reč a kompromis. Poslednou náročnou úlohou bola spolupráca oboch letových stredísk, čo mali na starosti špeciálne tímy koordinátorov. Tí museli prekonať jazykovú a rovnako aj technologickú bariéru.

Samotný let

Všetko sa podarilo a 15. júla 1975 sa Sojuz aj Apollo (každá raketa štartovala zo svojej krajiny) vzniesli k nebesiam. Americkú posádku tvoril Thomas P. Stafford, Vene D. Brand a Donald K. Slayton. V ruskej rakete sedeli veliteľ Alexej Leonov a Valerij Kubasov. O dva dni sa tieto lode na obežnej dráhe spojili a po vyrovnaní tlaku prešli americkí kozmonauti do ruskej časti lodi. Ešte predtým ale nasledovalo to pamätné podanie rúk veliacich astronautov, Stafforda a Leonova. Celé sa to podľa dohadov odohrávalo nad miestom, kde sa pred 30 rokmi stretli americké a ruské vojská počas dobývania Nemecka. Avšak iné zdroje uvádzajú, že sa tak stalo nad Veľkou Britániou.

Ďalej nasledovali predovšetkým propagandistické úlohy. Čítanie listu od ruského premiéra Leonida Brežneva alebo priamy telefonát od amerického prezidenta Geralda Forda. Okrem  toho došlo aj k výmene vlajočiek a semienok stromov, ktoré po návrate obe strany zasadili ako symbol priateľstva a uzmierenia. Celý spoločný let trval len dva dni a po vedeckej stránke toho veľa neponúkol. Okrem umelého zatmenia Slnka sa podarilo ešte zopár užitočných pokusov, ale nič prevratné. Samotný let si vedecké uznanie získal až o niekoľko rokov, keďže spojovací modul sa ešte pár krát použil aj v súvislosti s vesmírnou stanicou ISS.

Celý projekt sa skončil 24. júla pristátim posádky Apollo. Sovieti na zem dosadli o 3 dni skôr. Obe lode po dvojdňovom spojení pokračovali na obežnej dráhe samostatne. Sojuz tam ostal ešte 5 dní a Apollo dokonca 9.

Tento program bol zrodom medzinárodnej spolupráce v oblasti kozmonautiky a cestovania do vesmíru. Vďaka symbolickému podaniu rúk Leonova a Stafforda sa dnes môžeme pozerať na spoluprácu viacerých štátov, či už na vesmírnej stanici ISS alebo iných projektoch. Let Apollo – Sojuz bol nepochybne dôležitou súčasťou vesmírnej histórie ľudstva.