Rozhovor s úspešným boxerom a významným trénerom.

Nové Mesto nad Váhom nie je veľké mesto. Ukrýva však mnoho úspešných ľudí od spisovateľov, cez hercov, až po športovcov. Takmer z každého športu tu nájdete nejakého majstra, ktorý svojim úspechom pozdvihol nie len seba, ale aj svoje rodisko, či už pri tých vyšších súťažiach aj celé Slovensko. Jedným z týchto významných ľudí je aj František Horňák. Je mestský policajt, bývalý boxer a teraz úspešný tréner Box Clubu Považan, v Novom Meste nad Váhom.

 

Kedy ste začali s boxom a čo, alebo kto vás k tomu priviedol?

 

Bola to úplná náhoda, moji rodičia sa poznali s vtedajším trénerom. Bol u nás na návšteve a slovo dalo slovo, mal som vtedy 14 rokov a začal som boxovať. Vždy je také pravidlo, že minimálne pol ročný tréning musia mať boxeri a potom som mal až úvodný zápas. Tréner zistil, že mám veľký talent, pretože prvých 5 zápasov som vyhral s prevahou, takže som bol ďaleko lepší ako moji rovesníci. Nakoniec som to dotiahol ďalej, až na niekoľko titulov.

 

Kto bol, alebo je pre vás najväčším vzorom v boxe a prečo?

 

Bol to Cassius Clay ,,Muhammad Ali“ (kráľ boxu), ktorý zomrel v roku 2016. Boxoval technicky a rozumne, preto aj vyhrával nad silnejšími súpermi. Nebol žiadny bitkár, ale bol viac-menej technik.

 

Aké boli vaše osobné najväčšie úspechy, zápasy?

 

Najviac si cením dve zlaté medaile z Majstrovstiev Československa 1975 a 1976. Musel som vyhrať tri zápasy na Majstrovstvách kraja, tri na Slovensku a ešte tri na Československu. Takže dokopy som musel vyhrať 9 zápasov, aby som sa stal majstrom Československa. V roku 1976 som v mojom živote dokázal najväčší úspech, kedy som bol na Majstrovstvách Európy juniorov v Turecku, a tam som skončil bronzový. Mohol som tam skončiť aj zlatý, čo tam bol so mnou pražský tréner mi povedal ,,Franto já jsem tě videl, že budeš zlatej“. Lenže ja som vtedy porazil Angličana a porazil som ho KO. Na druhý deň mi počas zápasu rozhodoval rozhodca z Anglicka a ten mi neželal, aby som postúpil ďalej.

Prečo ste sa rozhodli že začnete trénovať?

 

Bol som v Dukle na vojne ako boxer a zapáčilo sa mi tam, ako mali tréneri svojich dorastencov, zverencov. Tak som začal s nimi spolupracovať a zistil som, že mám na to byť trénerom a aj som pri tom zostal. Keby ma to nebavilo, nerobím to doteraz, je to jednoducho z lásky.

 

Trénujete už nejaký ten čas a v Novom Meste nad Váhom vás všetci poznajú nie len ako policajta, ale najmä ako trénera boxu. Viete, alebo máte niekde poznačené, koľko zverencov ste mali za celý ten čas čo pôsobíte ako tréner?

 

Strašne moc ich bolo, ale asi okolo tej stovky sa to pohybuje. Minimálne každý rok mám aspoň jedného majstra Slovenska a boli aj také roky, kedy som mal aj troch, či štyroch. A mal som chlapcov majstrov Slovenska aj celé družstvo.

 

Váš syn, Marián, išiel po vašich stopách čo sa týka boxu a trénerskej kariéry. Určite ste sa veľmi potešili keď sa tak rozhodol. Aké rady ste mu dali do trénerstva?

 

Samozrejme, ja som učil aj Maja tak, aj ostatných mojich boxerov, aby boli slušní, aby mali úctu k súperovi a aby boxovali technicky. To je moja vízia. Techniku používať, hlavu používať, nebyť tvrdý, nebyť vulgárny, lebo ako som povedal, dá sa vyhrávať aj technikou, nemusí byť len tvrdý úder. Majo vždycky boxoval technicky dobre, dokonca keď sme chodili do Talianska na súťaže, tak už ho tam súperi poznali. Jednoducho doobeda navážený bol a poobede už na zápas súper neprišiel, pretože mal boxovať s mojím synom a bál sa ho. Všetkých chalanov učím boxovať rovnako, tú školu mám jednakú, ale snažím sa, aby to bolo aj v trende, pretože stále sa tá technika mení. Teraz už je ďaleko lepšia technika, ako bola pre dvadsiatimi rokmi.

 

Pri akom jeho zápase, alebo výkone ste boli na neho najviac hrdý?

 

V Taliansku, bol to neoficiálny zápas Taliansko proti Slovensku. Nastúpil proti nemu majster Talianska a rozhodcovia to dali síce na remízu, ale Majo bol ďaleko lepší. Vtedy som bol na neho najviac hrdý a všetko mi tak utkvelo, že som ho to dobre naučil. Nebol to oficiálny zápas, ale Taliani to vždy pripravili ako keby to bola oficialita. Na Majstrovstvách Európy boxoval už o medailu s Ukrajincom, ale ten bol prakticky neporaziteľný, trojnásobný majster Európy, tak v tom mal smolu.

Aké ďalšie veľké úspechy dosiahli vaši zverenci a kto to bol?

 

Mali sme chlapca, ktorý sa dostal v roku 2004 až na Majstrovstá sveta, Štefan Kušnier a boxoval o medailu s majstrom sveta a nakoniec skončil na 4. mieste na body. Ďalej chalani, čo sa dostali na Majstrovstvá Európy ako môj syn, ktorý sa umiestnil na 4. mieste, potom to bol Milo Obuch, Róbert Muca a ďalší, bolo ich moc. Ešte treba spomenúť borca Lukáša Šimeka, ktorý bol Majster Európy v kickboxe, ale trénoval u mňa. Taktiež boli družstvá juniorov, ktorí boli Majstri SSR v roku 1989, potom Majstri ČSFR 1992, Majstri SR 1999 a 2000. Napokon ešte Majstri v roku 2008 a vicemajstri v roku 2012. Potom tak isto vyhrali chalani Majstrovstvá SR do 21 rokov (muži) v roku 2003.

Koľko boxerov máte teraz a kto z nich je najväčší makač a naopak, kto má najväčší talent a samozrejme prečo?

 

Najväčší talent má Pavol Fleischhacker (14), ktorý skončil v roku 2019 na Majstrovstvách Európy na 5. mieste a Patrik Valovič (17). To sú dvaja, čo to môžu ďaleko dotiahnuť. Obidvaja sú v reprezentácii Slovenska. Najväčší makač je podľa mňa Paťo Valovič, je naozaj ctižiadostivý, pretože každé ráno chodí behať. Vždy mi pošle fotku, koľko odbehne a už je vedený tak, aby robil po mne trénera, aby to prebral.

Známy slovenský raper Patrik ,,Rytmus“ Vrbovský mal pred jeho veľkým zápasom v O2 aréne aj tréningovú prípravu s vami. Ako ste sa dostali k tomu že si s vami zatrénuje? Aký je Patrik podľa vás boxer?

 

On sem chodil na tréningy, hlavne na lapy a ja som ho lapoval. Lapy sú vlastne také boxerské rukavice, do ktorých udieral a techniku nacvičoval aj u mňa a keď som mu povedal že ,,Paťo teraz pôjdeš boxovať na mech, on mi povedal že: Tréner, ale ja som v živote neboxoval do mechu. Hovorím, ale veď to musíš do mechu boxovať to neni len tak“. Tak som mu povedal, že u nás bude mať aj zmenu haha. Začalo to ešte keď mal 18 rokov, tak sem chodili boxovať chalani z Piešťan, oni ho doviedli aj s jeho kolegom Egom, takže obidvaja tu pôsobili, trénovali. Ego mal dokonca zápas keď mal nejakých 19 rokov, aj vyhral, ale Rytmus vtedy zápas nechcel. A teraz naposledy, pred tým jeho veľkým zápasom som sa ho opýtal, prečo neboxoval vtedy, keď mal 19 a povedal mi ,,Tréner viete, teraz keď som dospelý, už je to iné“. Oni sem vtedy chodili trénovať iba sporadicky raz za čas. No a teraz ozaj na sebe makal, počúval čo má robiť, alebo som mu poprípade ukázal aj nejaké nové veci. Sme vždy radi, keď nás príde pozrieť.

 

Čo si myslí vaša manželka o tom, že venujete boxu toľko času? Prekáža jej to, alebo vás naplno podporuje vo všetkom?

 

Už jej to neprekáža. haha Mám od nej veľkú podporu, pretože aj keď sme išli napríklad do Talianska na zápas a nejakí chlapci mi ochoreli a myslel som, že ich nedám dokopy, tak ona vždy s úsmevom povedala ,,Neboj to zvládneš. Vždy to zvládneš.“, rozhodne mi pomáha. Čo ma dosť prekvapuje, že už tomu dosť rozumie a sama vie povedať, že tento bol dobrý, tento slabý. Už je to taká rodinná tradícia a vyzná sa v tom.