Najbrutálnejší vrahovia (5/10) – Doktor milionár
Marcel André Henri Félix Petiot sa narodil v roku 1897. Vyrastal neďaleko Paríža. Keď mal 10 rokov, začal byť vo svojom okolí známy tým, že mučil zvieratá až kým nezomreli. Často sa dostával do problémov za sexuálne obťažovanie chlapcov zo svojej triedy. Zaobstarával si ich fotografie a do svojich zošitov si kreslil nahé mužské telá. O rok neskôr ohrozoval študentov svojej školy streľbou z ukradnutého revolveru. Aj napriek svojmu exentrickému správaniu bol považovaný za nadpriemerne inteligentného.
Vo svojich devätnástich rokoch bol po prvýkrát u psychológa. Trpel sústavnou enurézoiu a enkopréziou (pomočovanie a neschopnosť udržať stolicu). Matka zomrela a otec sa ho zriekol. Vyrastal tak u svojej tety. Ako študent vystriedal mnoho škôl. Vždy bol vylúčený z jedného dôvodu – asociálne správanie, neschopnosť zapadnúť do normálnej spoločnosti a v neposlednom rade problémy s dodržiavaním školského poriadku. Psychológ ho určil za mentálne labilného a nevyrovnaného jedinca.
V sedemnástich bol vyšetrovaný za lúpež poštového úradu a vyvolávanie agresívnych potýčiek. V roku 1916 bol povolaný do francúzskej armády ako granátnik. Po niekoľkých mesiacoch bol však prepustený z podozrenia na niekoľko mentálnych porúch. Granáty so škodoradosťou nehádzal po protivníkových vojakoch. Práve naopak, hádzal ich po svojich. Kríza vo vojnových radách však dospela tak ďaleko, že bol do armády povolaný druhýkrát. Keď však prišiel prepukli u neho depresie a často sedával sám uprostred mínového poľa. Tam si pospevoval alebo dokonca spal. Nakoniec, aby bol definitívne prepustený, sa sám postrelil do nohy. Opak bol však pravdou.
Armádni velitelia usúdili, že ako vojak je neschopný, no ako doktor by mohol poslúžiť dobre. V nasledujúcich ôsmych mesiacoch absolvoval základný kurz. O ďalšie dva roky dokončil štúdium všeobecného lekárstva na parížskej univerzite. Jeho ďalší život bol doprevádzaný mnohými paradoxmi. Po štúdiu sa vrátil do kraja, kde vyrastal. Tam začal vypomáhať svojmu psychiatrovi, ktorý ho kedysi liečil. Ten poznamenal, že Petiot bol jeden z mála pacientov, u ktorých sa mu nepodarilo určiť presnú diagnózu. V ďalších rokoch sa stal veľmi obľúbeným psychiatrom vo svojom rodnom okolí. Dokonca až tak, že bol v roku 1928 zvolený ako starosta svojho rodného mesta a neskôr sa stal aj správcom celej provincie. Avšak, množiace sa prípady nevyjasnených úmrtí a sťažností na jeho osobu ho donútili na tieto posty rezignovať a s celou rodinou sa odsťahovať do Paríža. Tam si založil vlastnú, veľmi dobre zarábajúcu kliniku. Rodinu zahŕňal blahobytom z nekalých lekárskych obchodov. Na klinike, ktorá bola jeho, robil ilegálne potraty a za úplatky predpisoval pacientom lieky s omamnými účinkami. Tento výnosný obchod mu vychádzal až do roku 1936, kedy mu bola odobratá lekárska licencia. Dopúšťal sa manipulovania s úmrtnými listami a tie potom dával živým ľuďom – samozrejme za úplatky, keď chcel niekto zmiznúť.
Ešte pred druhou svetovou vojnou sympatizoval s antifašistickými spolkami. Svoj postoj však z podnikateľského hľadiska zmenil. Na rastúcej hitlerovskej expanzii a na nemeckej rasistickej výbojnosti založil svoj najlukratívnejší obchod. Službu ľuďom nazval „Fly-Tox“ a poskytoval ju Židom a kriminálnikom, ktorým sľúbil, že za poplatok 25 000 FRF im sprostredkuje útek do Argentíny. Zákazníci sa mu, kvôli čoraz väčšej rasovej nenávisti, hrnuli jedna radosť. Klientov získaval vďaka svojim sprostredkovateľom. Tí ho však skoro vôbec nepoznali a ľudí mu vždy doniesli na dohodnuté miesto, odkiaľ si ich Petiot zobral do svojho luxusného domu.
Pôdorys jeho domu bol veľmi atypický, nachádzali sa tu rôzne prepadliny, skrýše a odhlučnené miestnosti. Dokonalé miesto na páchanie vrážd. Židia, túžiaci po slobode mu často zaplatili s posledných úspor. V jeho dome ho s nadšením nasledovali na miesta, ktoré sa stali ich poslednými, ktoré kedy uvideli. Petiot s radosťou sledoval ich bezradnosť a strach, pričom zvyšky nádeje ich ľudskej identity živil historkami o Argentíne, kam čoskoro odcestujú. Keď sa blížil čas odchodu, všetkých upozornil na to, že im musí strieknuť injekciu proti exotickým chorobám. Namiesto vakcíny sa však jednalo o kyanid. Ten ich posledné chvíle premenil na neuveriteľné bolesti. Doktor Petiot toto utrpenie sledoval s nadšeným pokrikovaním. Mŕtve telá rozrezal a menšie časti likvidoval pomocou nehaseného vápna, pálil ich alebo hádzal do rieky.
Tento modus operandi bol úplne odlišný od vrážd, ktoré páchal ešte v dobe svojho starostovania. Vtedy prišiel za svojimi obeťami priamo domov, akože ich ide vyšetriť. Potom ich prepadol, uškrtil a okradol. Odhaduje sa, že počas rokov svojej vražednej aktivity (1926-1944), sa Petiot obohatil na tú dobu až o neuveriteľných 200 miliónov Francúzskych Frankov! Jeho činnosť smrtonosného sprostredkovateľa slobody skončila v roku 1944. Susedia podali sťažnosť na divne zapáchajúci dym, vychádzajúci z tejto tajuplnej rezidencie. Záujem o jeho zatknutie najprv prejavilo Gestapo. Vyšetrovatelia ho však prepustili pretože im povedal, že všetky obete boli Židia a on len plnil hitlerovské poslanie. Po prepustení sa však začal skrývať. Keď zistil, že Gestapo odhalilo vraždy niekoľkých Nemcov, rozhodol sa vstúpiť do francúzskych jednotiek FFI. Tam zastával funkciu kapitána.
Pred koncom vojny, keď Nemci boli vyhnaní z územia Francúzska, sa vďaka médiám prebudil záujem o Petiotove zločiny. Francúzska polícia najprv zatkla jeho komplicov, ktorí v krvavých obchodoch plnili len úlohu sprostredkovateľov a osobu zamestnávateľa skoro vôbec nepoznali. Aj napriek malým indíciám sa polícia dopátrala k páchateľovi. V roku 1944 ho zatkli na stanici metra. Pred súdom tvrdil, že je nevinný, pretože všetky jeho obete boli nepriatelia štátu a nacisti. Avšak dôkazy o 26 vraždách a ďalších 135 zločinoch vyniesli Petiotovi rozsudok smrti. Ten bol vykonaný 26.5.1946 gilotínou. Jeho posledné slová boli: „Nepozerajte sa, nebude to pekný pohľad.“ Keď potom doktor prezeral jeho odseknutú hlavu, tak na jeho tvári bol úsmev.
