Životné preteky Nikiho Laudu
Kariéra tohto Rakúšana je stelesnením úspechu a katastrofy ale aj odhodlania a chuti pretekať. Andreas Nikolaus Lauda mal všetky prostriedky na to, aby pokračoval v práci svojej rodiny v bankovom a finančnom sektore. To ale nebolo cieľom mladého chlapca, ktorý miloval pretekanie a za splnením svojho sna si šiel aj v rozpore so želaním jeho rodiny. Práve vďaka kontaktom z finančnej sféry mohol Niki Lauda vstúpiť do sveta „kráľovnej motošportu“ . V roku 1972 si kúpil miesto v tíme March-Ford. O rok neskôr, už vo farbách stajne BRM, zaujal svojimi výkonmi natoľko, že mu Enzo Ferrari ponúkol miesto v talianskom zoskupení s logom vzpínajúceho sa koňa.
Práve vo farbách tímu z Maranella sa podarilo Laudovi prvýkrát zapísať sa do histórie tohto športu. V roku 1975 dobil s Talianmi majstrovský titul, na ktorý sa u „červených“ čakalo jedenásť rokov. V aute Ferrari bol rýchly, agresívny a v ďalšej sezóne aj dominantný. V prvej polovici ročníka 1976 bol Lauda opäť najlepší, vyhral štyri z ôsmich pretekov a vďaka nesmierne spoľahlivému monopostu Ferrari 312T sa iba v jednom prípade nedostal do prvej trojice. Na krk mu však už vtedy dýchal jeho veľký protivník a rastúca hviezda James Hunt.
Prišli ale preteky na okruhu Nürburgring, ktoré v živote Nikiho Laudu zohrali veľkú rolu. Sám Niki vyzýval svojich kolegov, aby celý víkend bojkotovali pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia. V kľúčovom rozhodovaní bol však ostatnými prehlasovaný a tak sa Veľká cena Nemecka jazdiť musela. V osudný deň, 1. augusta sa nad okruh zniesol dážď, ktorý celú situáciu ešte zhoršil. K tomu ešte mechanici počas pretekov nezvládli zastávku v boxoch a tak sa musel Rakúšan predierať cez stred štartovného poľa dopredu. Pri svojej stíhacej jazde stratil obhajca titulu nad svojím autom kontrolu a pred úsekom Bergwerk havaroval. Po náraze do skalnatej steny sa jeho vozidlo dostalo opäť na trať, kde ho pohltili plamene. Zakliesnený Niki musel ešte zniesť náraz Bretta Lungera, ktorý sa už nestihol kolízii vyhnúť.
Lauda utrpel popáleniny na tvári, pár zlomením a navyše sa nadýchal toxických spalín, čím si poškodil pľúca. Jeho nezlomnosť a odhodlanie pretekať boli tak vysoké, že už o 42 dní po hrozivo vyzerajúcej nehode sedel v kokpite svojho auta. Odjazdil Veľkú cenu Talianka, kde skončil na štvrtom mieste. Majstrovský titul mu však ušiel len o jeden bod a z jeho zisku sa radoval Brit James Hunt, ktorému zahralo Nikiho odstúpenie z posledných pretekov veľmi do karát.
Vo zvyšku kariéry sa Niki Lauda radoval z celkového víťazstva ešte dvakrát. Opäť sa mu to podarilo vo Ferrari v roku 1997 a v roku 1984 dokázal s tesným pol bodovým náskokom triumfovať za tím McLaren, kde bol jeho súperom a zároveň tímovým kolegom Alain Prost. Po konci aktívnej kariéry sa muž s podnikateľským zázemím skutočne podnikaniu venoval a založil leteckú spoločnosť Lauda Air. Formule 1 však verný ostal aj naďalej, keď nastúpil ako poradca do stajne Mercedes. Konkrétne jeho služby najviac zúžitkoval Lewis Hamilton, aktuálne päťnásobný majster sveta.
Hamilton Nikimu zanechal na sociálnej sieti Instagram nasledovný rozlúčkový odkaz:
„Kamarát, nemôžem uveriť tomu, že si preč. Budú mi chýbať naše konverzácie, chvíle, kedy sme sa smiali či veľké objatia po víťazných pretekoch. Skutočne to bola pocta pracovať po tvojom boku celých sedem rokov. Nebol by som tu, ak by si tu nebol ty. Nech Boh ochraňuje tvoju dušu. Ďakujem ti, že si bol svetlom môjho života. Vždy tu budem pre tvoju rodinu. S láskou tvoj priateľ Lewis.“
Príbeh Nikiho Laudu je veľmi kvalitne spracovaný aj vo filme Rivali (Rush) z roku 2013.
